Niet zrejme v beletrii vďačnejšej témy pre čitateľa - advokáta, než je práca jeho kolegov advokátov. Aj preto si získali medzi advokátmi (a nie len českými) takú popularitu najnovšie knihy P. Rittera (napr. Wirth versus stát), či Případ Marie Navarové A. Lustiga.
Svetová literatúra zobrazuje advokáta pomerne často, v mnohých prípadoch satirickými očami. Za všetky diela spomeňme veršovanú starofrancúzsku frašku neznámeho autora Advokát Pathelin (1465), v ktorej vystupuje okrem advokáta Pathelina i sudca Bartolo, súkenník Guillemette a pastier Aniol. Súkenník predá advokátovi príliš draho látku, advokát ju nezaplatí, každý chce okradnúť každého, ale všetci budú oklamaní. Sudca dá síce za pravdu Aniolovi (klientovi Pathelina) v spore proti Guillemettovi, avšak klient advokátovi nakoniec nezaplatí honorár. Aj román L. N. Tolstoja Anna Kareninová prináša satirický opis dobového advokáta polovice 19. storočia a jeho kancelárie, ktorého stretneme vo chvíli, keď Karenin vchádza do slávnej petrohradskej kancelárie pre radu ako sa s Annou rozviesť.
Dodnes však advokáti so záujmom čítajú aj knihy podstatne staršie, ako sú napr. Advokátovy zápisky J. Furycha (1929), napísané s láskavým humorom podporeným dobovým jazykom. Kolorit tejto knihy dotvárajú aj opisy reálnych drobností každodenného života vtedajšieho advokáta cestujúceho kočom ťahanom koňmi na ohliadku nariadenú súdom, či opis zariadenia a fungovania advokátskej kancelárie tohto obdobia
Čitateľ spoznávajúci touto cestou dobové advokátske reálie, sa nevdojak zamýšľa nad tým, či je jeho dnešný advokátsky život vôbec jednoduchší a krajší, než bol život jeho kolegu pred storočím; či pokrok priniesol viac slobody alebo či advokáta zvierajúceho v ruke mobil kľučkujúceho pomedzi dymiace autá k budove súdu, ešte viac nepripútal k práci a nevzal mu čas, v ktorom si môže uvedomiť, že jeho povolanie je tým najpríťažlivejším zo všetkých.
Zrejme najväčší záujem u čitateľov advokátov však vzbudzujú literárne texty vytvorené o advokátoch samotnými advokátmi. Je vzácnou vlastnosťou advokáta dokázať sa kultivovane vysmiať svojej každodennej realite spôsobom, ktorému rozumie najlepšie zasa iba advokát.
-
Medzi slovenskými autormi zobrazujúcimi dobového advokáta má nezastupiteľné miesto spisovateľ, básnik a zároveň advokát Janko Jesenský, považovaný za jednu z najvýznamnejších osobností v dejinách slovenskej literatúry. Starším z nás, ktorí vo svojich školských rokoch povinne spoznávali dejiny českej aj slovenskej literatúry, netreba Janka Jesenského ako spisovateľa predstavovať. Jeho advokátskej práci však doposiaľ pozornosť venovaná nebola; hoci v advokácii pôsobil takmer dve desaťročia.
Janko Jesenský sa narodil 30. 12. 1874 v Martine v rodine zemana, národovca a advokáta Jána Baltazára Jesenského Gašparé. Študoval na Právnickej akadémii v Prešove (1893 – 1895) a na Univerzite v Kluži, kde zložil doktorát (1901). V tom čase začal byť aj literárne činný, vyšla mu prvá próza v Národných novinách a prvá báseň v Slovenských pohľadoch.
Ako koncipient pôsobil v Lučenci u dr. Ľudovíta Bazovského, vo Veľkej Bytči u dr. Juraja Mičuru, v Mikuláši u dr. Jána Ružiaka, v Martine u dr. Matúša Dulu a v Novom Meste nad Váhom u dr. Rudolfa Markoviča. Keď absolvoval povinnú prax, prihlási sa na advokátsku skúšku do Pešti, avšak skúšku zložil až na druhý pokus (1905). Zdrojom informácii o jeho názoroch na vtedajšiu spoločnosť je korešpondencia s jeho láskou Oľgou Kraftovou. Tej okrem iného znechutene píše: „Celá jurisprudencia je iba na papieri, a len na papieri je pekná, ako náhle ožije a ide do súdnych siení, vidíš starú cigánku“, či inokedy vo vzťahu k postupu súdu v konkrétnej veci „Podľa zákona v tomto prípade nemali právo. Ale čo právo? Právo u nás je neviditeľné – ako Boh.“. Jesenský bol bezstarostnej povahy, peniaze považoval za nutné zlo, keď ich nemal, požičiaval si a keď mal, vracal. Bol dušou plesov, on určoval tancom pred hudobníkmi tempo štvorilky. Keď sa hovorilo medzi mládežou o dr. Jesenskom, šeptom sa dodávalo: „On aj píše básne a dueluje“. Bol skvelý šermiar a keďže v tom čase aj advokáti riešili urážku súbojom, niekoľkých sa aj sám zúčastnil. Ako advokát sa usadil v Bánovciach, ktoré boli v tom čase malým mestečkom. Kanceláriu otvoril 4.2.1906. V júli 1907 sa oženil s Annou Bottovou, dcérou advokáta dr. Júliusa Bottu.
Jesenského próza tohto obdobia čerpá námety z advokátskej praxe. Taká je aj poviedka „Obrana (Z rozpomienok advokáta)“. Opisuje obhajobu klienta pre trestný čin vraždy spáchaný v stave nepríčetnosti a začína sa vo chvíli, keď advokát vo vlaku cestou na pojednávanie stretne kolegu notára, ktorý cestuje poľovať na diviaky. Po tom, čo sa stavia o desať fliaš vína, že notár nebude na poľovačke úspešný, vymenia si omylom tašky. A tak na pojednávaní uprostred záverečnej reči advokát nevytiahne z tašky svoje poznámky s citátmi psychiatrov, ktoré majú pomôcť jeho klientovi, ale vypadnú z nej náboje a iné poľovnícke inštrumenty, ktoré sa rozkotúľajú po celej pojednávacej miestnosti na smiech senátu, prokurátora i poroty. Napriek tomu advokát dosiahne oslobodenie obžalovaného a nakoniec vyhrá aj desať fliaš vína, pretože notár na poľovačke s výpiskami z kníh psychiatrických kapacít namiesto nábojov žiadneho diviaka nezastrelil.
V knihe próz „Malomestské rozprávky“ je viacero poviedok, v ktorých vystupujú advokáti, či koncipienti, spravidla vo vedľajších úlohách. Hlavnou postavou je advokát iba v poviedke „Večera“: začínajúci advokát dr. Ján Čurida úspešne vyrieši manželské problémy svojho klienta, učiteľa na dôchodku, ktorý za ním prichádza so žiadosťou, aby advokát vypracoval výzvu jeho manželke na riadne plnenie jej manželských povinností, keďže jeho manželka sa nestará o domácnosť, pripravuje namiesto riadnej stravy iba demikát a bielu kávu. Predpokladá, že jeho manželka sa úradného listu s pečiatkou advokáta zľakne a v najbližšiu sobotu, pripraví riadnu večeru. Advokát súhlasí a o úspechu svojej výzvy sa sám presvedčí, keď v sobotu večer pri prechádzke mestom pozoruje cez okno dianie v byte klienta, kde domáci sedia pri večeri.
V inej poviedke absolvent práva Fraňo Kaška prichádza vypomôcť strýkovi advokátovi do malého mesta ako praktikant a prežíva ľúbostné vzťahy; v poviedke „Balek“ študent práva Julo Vrátnický po nezložených skúškach sfalšuje s pomocou svojich priateľov svoj index, aby rodičom mohol ukázať doklad o ich absolvovaní a k podvodu sa im prizná až po rokoch, keď je už advokátom. V poviedke „Pani Rafiková“ prichádza dr. Brveník do malého mestečka otvoriť si advokátsku kanceláriu a tak ako káže vtedajší zvyk, hovorí si: „Treba navštíviť advokátov. Potom sudcov. Rozumie sa, zalichotíme im. Budú lepšie posudzovať náklady. Ak majú pekné dievčičky, pokurizujeme…“. Advokáciu vykonával Jesenský do začiatku 1. svetovej vojny. Po tom, čo musel narukovať, prebehol k Rusom (3.7.1915), kde redigoval časopis Čechoslovák, bol redaktorom týždenníka Slovenské hlasy a vyšla mu zbierka básni „Zo zajatia“. Po návrate do Československa sa stal županom Gemer- malohonstkej župy (1919). Od roku 1923 bol županom v jednej zo šiestich novovytvorených veľkých žúp – nitrianskej, v roku 1928 sa stal vládnym radcom Krajinského úradu v Bratislave a v roku 1931 jeho viceprezidentom. V roku 1934 vychádza prvá časť románu „Demokrati“ (druhá vyjde o štyri roky neskôr). Je jedným z najlepších satirických románov modernej slovenskej prózy. Hlavnou postavou je mladý právnik na okresnom úrade dr. Ján Landík (postava má autobiografické črty), ktorý sníva o práci v advokácii: „prestúpil by som do advokátskej kancelárie, ale tie sú už všade preplnené. Navyše koncipienti pracujú zadarmo. Vlastne koncipienti majú platiť advokátom za to, že sa u nich priučia a nie advokáti praktizujúcim koncipientom, že im pomáhajú pri písacom stolíku“. Druhou hlavnou postavou románu je bratislavský advokát dr. Petrovič, ktorý „nie len advokatizoval, ale bol aj krajinským poslancom a členom všelijakých správnych rád. Donášala nie len kancelária, ale i tieto rozličné prezidenstvá, ktoré nikdy nebývali čestnými. Jeho najmilším titulom bol – pán krajinský poslanec. Keď za ním niekto volal – Pán advokát! -, toho si ani nevšimol. Nepopulárne povolanie, hovorieval.“ Medzi ďalšími právnikmi v románe nájdeme aj úradníka dr. Hrnčiarika, ktorý hovorieval: „Ten pokrútený paragraf viaže síce ľudí, ale úradník je na to, aby ho rozplietol na srdce a nie na bič, aby ním láskal a nie práskal … Kto to len povedal: zákon je pavučina: slabý sa do nej lapí a mocný ju roztrhne!“. Román Demokrati však nenastavuje zrkadlo len advokátom ale aj úradníkom. Dr. Jozef Országh, prezident Krajinského úradu v Bratislave, je tým vysokým úradníkom, ktorý je v románe zobrazený ako štvornožky v kancelárii chytá a hľadá na zemi svoje spisy rozviate prievanom. Táto príhoda sa skutočne aj stala. Keď román vyšiel, každý Országha spoznal a čakalo sa, ako na to zareaguje, keďže bol prudkej povahy. Reagoval v rozhovore s jedným z úradníkov takto: „Čítal si, akú opicu ten Jano zo mňa spravil? A čo si ja s ním počnem. Janko Jesenský si môže dovoliť všetko. On je básnik…“ Krajinským viceprezidentom bol Janko Jesenský do roku 1938, keď bol penzionovaný na vlastnú žiadosť na protest s fašizáciou štátu. Utiahol sa do súkromia a písal. Po vojne ho vláda vymenovala ako prvého za národného umelca. Potešilo ho to, ale žil už v predtuche blízkej smrti. Manželke vravieval: „Ja už evakuujem“. Zomrel na zlyhanie srdca 27.12.1945 v Bratislave. Sú po ňom pomenované ulice v mnohých slovenských mestách, v roku 1948 bolo na jeho počesť premenované mestečko Feledince (v tom čase sídlo okresného súdu), na Jesenské. Na Vysokej škole v Sládkovičove dnes nesie najmladšia slovenská právnická fakulta meno Janka Jesenského. *
Advokát ako literárny hrdina každej doby je odrazom práce a povesti jeho praktikujúcich kolegov. Ako to potvrdzuje naša, či svetová beletria, každá doba má svojich hrdinov aj v radoch advokátov. Tých významných, ktorí hýbu dejinami, ale aj tých každodenných, ktorí hýbu „iba“ osudmi svojich klientov ukazujúc súdom, že paragraf možno rozpliesť nie len na bič, ktorý práska, ale aj na srdce, ktoré láska.
